Začal prvý ročník, ktorý nebol ľahký ale prekonala som ho a s čistým štítom som sa prehupla do nasledujúceho ročníka, kde ma čakala veľká skúška, ktorá Vám dá na výber dve možnosti: buď zaberieš a "spravíš to" alebo končíš. Zvládla som to a mala opäť čistý štít. Bola som v tretom ročníku. Ostané ročníky boli v porovnaní s druhým prechádzka ružovou záhradou. Nemala som žiadne problémy čo sa týka skúšok. Ale čo som absolvovala kilometrov, preplnené vlaky (keďže som denne dochádzala cca. 100 km), autobusy, neskoré príchody domov. Neustále som si však uvedomovala, že koniec štúdia sa každým dňom blíži... a keď nastúpim do práce ako hrdá mladá učiteľka, konečne si kúpim pekné oblečenie, nebudem chodiť vo vyšúchaných rifliach, zodratých topánkach a obnosených svetroch.
To boli moje sny a predtastavy, ktoré mi dodávali energiu pri nekonečných dňoch strávených nad knihami a počítačom, v labáku pri príprave praktickej časti na diplomovú prácu. Konečne prišiel ten vytúžený piaty ročník, posledné prípravy na štátnice, odovzdanie diplomovej práce. Všeko som opäť zvádla. Prišli štátnice, promócie. Moje pocity boli zmiešané. Tešila som sa zvládnutiu štúdia ale zároveň som cítila smútok, smútok za "štúdentskými časmi". Môj sen učiť v škole bol veľmi blízko k naplneniu. Trošku sa mi však oddialil kvoli velmi milej povinnosti, rodičovskej dovolenke. Tesne pred štátnicami sa mne a môjmu manželovi narodila krásna dcérka, ktorá ma dnes dvadsať mesiacov.
Nastal ten okamih, že som si začala hladať prácu. Prvý pokus nastal pred 10 mesiacmi, kedy som našla ponuku na jednom známom inzertnom portály. Sukromné gymnázium v Bratislave hladalo učiteľku s kombináciou Biologia - Chémia. Rozhodla som sa oboznámiť príslušných pracovníkov tejto školy mojím životopisom a čakala som, kedy sa mi ozvú. Ozvali sa! Pozvali ma konkurz, ktorý pozostával z troch kôl. 1. pohovor s riaditeľkou, 2. pohovor so psychologičkou, 3. odučenie ukážkovej hodiny na dohodnutú tému. Prišla som na pohovor, pani riaditeľka ma privítala s úsmevom. Potešilo ma to, trošku opadla tréma. Avšak prý úder prišiel, ked sa ma začala pýtať na rodinné pomery, na deti. Prezradila som, že mám ročnú dcérku. Hneď sa spýtala, kde ju dám, keby som k nim nastúpila do práce. Jednoducho som odvetila: jasle. Druhý uder prišiel, keď som zhodnotila, že sa celý tento pohovor týkal len mojej dcéry a ako budem riešiť situáciu, keď ochorie a veci okolo toho. Po pohovore ma poslala na chodbu a vraj o chvílku si ma zavolajú a oznámia mi, či som prešla do ďalšieho (druhého) kola. Po chvíli vyšla. Oznámila mi, že postupujem. Logické. Odmietnuť ma nemohla, pretože som mala potrebnú kvalifikáciu. Poslala ma za psychologičkou dohodnúť si termín ďalšieho stretnutia.
Na psychologičku som čala približne 45min. Keď prišla, podala mi ruku, privítala ma a začala: "jéj, to ste Vy s tým malým dieťatom?" No mala som "dosť", už som videla, ako tam o mne kolujú reči, že mám malé dieta a ako to so mnou vyriešia. Psychologička mi dala termín. Mali sme sa stretnúť ešte v ten istý deň o druhej hodine. Cestou domov som si premietala celý pohovor a uvedomila som si, že nie som pre nich vhodná, pretože mám malé dieťa. Smutná som prišla domov, posťažovala sa manželovi a rozmýšlala, čo urobím ďalej. Rozhodla som sa, že odstúpim od konkurzu. Aj tak by to nemalo význam, bolo by to len divadlo. Tak som prišla na dohodnutý termín k psychologičke a informovala ju o svojom odstúpení. Odôvodnila som to tým, že z osobného vyhodnotenia pohovoru s ňou a najmä riaditeľkou som usúdila, že nie som pre nich zaujímavá, pretože mám malé dieťa. Pozrela na mňa, snažila sa ma prehovoriť. Utekala za zástupkynou, aby jej to povedala a aby ma prišla prehovoriť, vraj to nemám vzdávať. Na jej prekvapenie ma zástupkyňa neprehovárala. Na moje odhodlanie reagovala tak, že mi odporučila nájsť si miesto na menej hodín. Začala sa obhajovať na rôzne spôsoby. Prejavila som svoje sklamanie tak, aby vycítili, že som z tej ich mašinérie sklamaná. Hlboko sa mi ospravedlnovali. Odišla som naozaj veľmi sklamaná - veď čoby aj nie - ako sa ku mne zachovali. Ďalej som si prácu nehľadala, nemalo to význam, najmä po predchádzajúcej "motivácií". Venovala som sa dcére a povedala som si, že o rok to skúsim znova.
Neprešiel ani rok a ja som si opäť poslala zopár CV po vytipovaných školách, žiaľ opäť bez pozitívnych reakcií.... až na jednu. Poziívne reagovala jedna riaditeľka, ktorá ma informovala o odchode jedného dôchodcu - učiteľa do dôchodku a potrebe obsadiť jeho miesto k februáru (2009).
Tak som si povedala "super", do februára vydržím (bol august, t.j. čakanie predstavovalo sedem mesiacov!). Žiadnu ponuku som dovtedy nemala, tak sme sa dohodli (ústna dohoda). Ten pocit, že budem o pár mesiacov učiť bol úžasný. Konečne sa mi splní moj sen. No to som ešte nevedela, že príde riadna rana. V decembri som sa jej podľa dohody ozvala, aby sme vyriešili potrebné formality (zmluva, organizačné záležitosti). Dotyčná riaditeľka mi s poľutovaním oznámila, že učiteľ (ktorý je mimochodom v pokročilom dôchodkovom veku) si to rozmyslel a ostáva naďalej učiť na škole, aj napriek tomu, že predmet na ktorý mám ja kvalifikáciu on nemá. Toto ma "dorazilo" tak, že som okamžite písala na ministerstvo školstva a napísala im, že či sa nedá spraviť niečo z učiteľmi v dôchodkovom veku. Veď predsa týmto spôsobom mladí učitelia majú znemožnené učiť. A vraj je mladých učiteľov málo, vraj nemajú záujem! To nie je vôbec pravda. Mladých a talentovaných učiteľov je veľa, namajú sa však kde zamestnať, tak radšej odchádzajú za prácou do zahraničia alebo robia iné povolania, ktoré ich však nenapĺňajú.
Z ministerstva školstva mi odpísali asi po dvoch mesiacoch, pričom po takom čase som odpoveď už ani neočakávala. Oni s tým nemôžu urobiť vôbec nič, koho zamestná je na rozhodnutí riaditeľa školy. "Úžasné", povedala som si. Päť rokov absovovaných na VŠ s úmyslom venovať sa práci s deťmi a vlastne (zatiaľ) zbytočne?! Ani som nemusela, veď v dnešnej dobe nie sú žiadne pravidlá pri prijímaní učiteľov na školy a žiadne regulačné pravidlá pri odchode učiteľov do dôchodku (ktorý sa v ich pokročilom veku zrejme ani ďalej nevzdelávajú, len prechovávajú svoje tradičné a možno povedať aj neefektívne spôsoby vyúčby).
Tak opäť bez práce skúšam donekonečna bombardovať školy o prijatie do zamestnania s nádejou, že sa snáď miesto pre mňa niekde nájde.